Podobné zážitky ako z Liptova sme si sľubovali aj pri poznávaní pre nás trochu záhadného a neznámeho Gemera a Malohontu. Vyrazili sme cez Lučenec do Betliara a Štítnika. Ubytovanie sme objednali bez problémov aj napriek tomu, že v poslednom období boli izby v Betliari cez víkendy vypredané. Hotelier si pochvaľoval nárast prenocovaní v lete.

V roku 2020 sa zlatistý jesenný čas oneskoril a v septembri iba bojazlivo začínal a trval až do decembra. Gemer a Malohont, tieto dve čiastočne aj tak trochu maďarské župy, som poznal len po Rimavskú Sobotu, kde sa celá tá krása krajiny a kultúra zo západu na východ mení. Gemer bola v histórii bohatá župa so železnou rudou a minerálmi, ktoré ťažili a predávali najmä Andrášiovci.

Tí vždy inklinovali viac k Maďarsku a predovšetkým k Budapešti. Bola to „nóbl“ internacionálna rodina a v uhorskej vláde zastávali vysoké vládne posty, ku ktorým sa vypracovali cez významné vojenské úspechy. Všetko zmenil Trianon a potom socializmus.

Surovinové zdroje v zemi zostali a ich ťažba sa v socializme dokonca rozšírila. Aj krásne andrášiovské stavby šťastne prežili Slovenský štát i vojnu. Socializmus od päťdesiatych rokov 20. storočia však ničil a nahlodával krajinu, ktorá mala v zemi ešte minerálne bohatstvá, železnú rudu i magnezit.

Ich ťažba sa časom prestala vyplácať a krajina sa dostávala do súčasnej devastácie. Zmenila sa skladba obyvateľstva a hladové doliny už len ťažko prežívajú. V Gemeri je minimum nových investícií a s nimi súvisiacich stavebných aktivít.